Ako ste sa dostali k plemenu Hovawart?

Po maturite, keď som sa oficiálne stala "Chovateľkou veľkých hospodárskych zvierat, koni, oviec, ošípaných a kôz" – dnes zootechnik, sa objavila Jessy. Ako vyskočila z auta, ja som sa do nej a tohto plemena zamilovala a potom už nebolo nič iné len hovawart.

Následné som podriadila svoj život štúdiu plemenitby, genetiky, chovu a výcviku,  tohto plemena. S Aspou sme potom absolvovali prvé výstavy, neskôr som si urobila skúšky na rozhodcu exteriéru, neskor  ďalšie, tentokrát obhajovacie ,  v roku 2002 som sa stala poradkyňou chovu pre toto plemeno.  Veľmi dôležité sa ukázala ochota nadväzovať kontakty a spolupracovať so zahraničím,  kedze nemecke i rakusky klub hovawartov disponujú ovela väčším množstvom informácii o tomto plemene a vedomosti z “vychodu” sa vedomostami zo “zapadu” vynikajuco doplnovali.

Stáli ste pri kolíske hovawartov na Slovensku (vtedajšom Československu) a tvrdíte, že ste sa podieľali dokonca na dovezení prvej sučky. Prečo chovateľská stanica bola nakoniec založená až na jednej z potomkov dovezenej sučky a nie už priamo na Jessy?

Pri myšlienke doviezť a chovať hovawarty na slovenskom území sme stáli štyria. Po dovezení Jessy na územie Československa sme ju zaregistrovali v chovnej stanici Júliusa Cermana, ktorý už v tom čase chovateľskú stanicu mal, aby sa zbytočné nepredlžovalo martýrium okolo vybavovania krytia a odchovu prvého vrhu, keďže v tom čase boli niektoré veci komplikovanejšie (Hovawart patril v tom čase do Klubu málopočetných plemien psov, a len neskôr prešiel pod Slovensku Kynologickú Jednotu, keď pred tým ešte pôsobil  istý čas pod Slovenským Zväzom Chovateľov). Neskôr však došlo k určitým ideovým rozporom a tak sme sa rozhodli spolu s Ľubošom Cermanom ponechať si jedno šteniatko z prvého vrhu a skúsiť šťastie sami. Ľuboš po čase uprednostnil iné priority ako chov a výcvik psov a Aspu Tyrus som si ponechala ja.

Aké boli počiatky vašej práce so psami?

Nakoľko mi toto plemeno veľmi učarovalo, snažila som sa zhromaždiť akékoľvek dostupné informácie z rôznych článkov a kníh, po známostiach a viac menej odkiaľ sa len dalo. Hovawart sa stal mojou vášňou.

Možno aj kvôli tomu, že z počiatku informácie boli len sporadické, zbierala  som a vlastne stále  zbieram všetko, čo s týmto plemenom súvisí. Všetky informácie ako o chorobách, tak i charaktere tohto plemena, fotky, knihy, proste všetko...

Ďalšou epizódou bol výcvik. Teória je jedna vec, realita druhá. Keď som začínala cvičiť s Aspou, tak som nemala takmer nijaké skúsenosti s výcvikom. Žiaľ v tom čase neexistovalo veľa cvičísk pre psov a mentalita nebola taká otvorená ako dnes. Všade cvičili len nemeckých ovčiakov, v lepšom prípade dobermanov alebo bradáčov. Na cvičisku v Rači boli vtedy už aj briardi, čo bol neuveriteľný pokrok. Keď sme tam prišli s Aspou, tak sa na nás dívali ako na Marťanov. Všade som počula len "tá s tým oranžovým psom".

I keď technika výcviku môže byt rovnaká, (dôležité je zohladňovať individuality, nie plošné plemeno), ak chcete robiť so psom skutočné vysoké skúšky hneď po dosiahnutí prvého roku života, na hovawarta zabudnite. Hovawart nikdy nebude NO, ale ani NO nikdy nebude hovawart.

Hovawart dospieva podstatne neskôr, ako NO. Avšak každé z týchto plemien má svoje jedinečné čaro a to by mal každý rešpektovať.

Ktorého z vašich psov považujete za najlepšieho?

Každý zo psov je výnimočný a každý zanechá v človeku spomienky na niečo iné. Aspu som mala veľmi rada a nikdy na ňu nezabudnem, ale skutočne spriaznenou dušou bol  Drakles. Miloval ľudí, miloval prácu, ostatné zvieratá toleroval. Jeho najväčšou vášňou boli plyšové hračky. Okrem toho, svojim skutčne mohutným telom a sfarbením pripomínal leva. Bol to “pán Pes”.

Ako vidíte prácu poradcu chovu?

Ako poradca chovu sa v prvom rade snažím získať dôveru chovateľov. Snažím sa im vysvetliť, že poradca chovu tu nie je preto, aby chovateľa k niečomu nútil alebo kritizoval, ale aby chovateľom sprostredkovával informácie, ktoré chovateľom chýbajú, pripadne ich usmernil, pokiaľ im chýbajú skúsenosti. Je predsa normálne, že sa robia chyby, ale je dobré v rámci možností týmto chybám predchádzať.

Nikedy to nie je jednoduché, treba sa vyznať, treba sa vedieť orientovať medzi rôznými názormi, treba byť schopný rozlíšiť, kedy je nutné nejakú chorobu z chovu vyradiť a kedy by to bolo na úkor jej výskumu. Musíte byť tvrdý sám na seba, ale vedieť, čo je reálne pre ostatných. Musíte byť odborník, pedagóg, kamarát, ale niekedy musíte aj zasiahnúť a niečo nepovoliť.

I v súčasnosti ocením každý email s podrobnými informáciami o chovateľských problémoch, chorobách alebo úhyne resp. každú lekársku správu, na ktorej sú uvedené detaily chovateľa, meno psa, vyšetrenie, diagnóza aj spolu s podpisom a pečiatkou lekára. Len na základe serióznych informácii môže človek niečo zlepšovať. Nie je hanba, ak sa človeku nejaký problém v chove objaví. Ak sa však zámerne zamlčí, alebo sa ho ľudia boja nahlásiť, dedí sa ďalej a môže zasiahnúť celý chov.

Najväčší problém vidím v skutočnosti, že niektorí chovatelia vidia len exteriér svojich psov a svojich šteniat a je im úplne jedno, že ďalšia generácia už môže mať a dediť skutoče vážne zdravotné problémy.

Ako vnímate situáciu, že dnes sa čoraz častejšie kupujú psy bez rodokmeňa, keďže ich nový majiteľ nechce pre ďalší chov?

Osobne zástavám názor, že človek, ktorý oficiálne nechce chovať plemeno a kupuje psa "len tak", by nemal kupovať "zaručene čistokrvného psa, bez papierov" a teda "lacnejšie". Celkovo by mal človek kúpu štenaťa naozaj zvážiť a uvedomiť si, že je to záväzok na ďalších, možno 10 – 13 rokov a nie hračka na momentálne uspokojenie zlej nálady alebo ješitnosti. Aj zo "zaručene čistokrvného" psa často vyrastie niečo úplne iné. Môže sa stať, že jeho rodičia sú z nejakého vážneho dôvodu vylúčení z plemenitby, či už na základe nejakej zdravotnej vady, agresivity, bezdôvodného strachu, nemajú zuby prípadne sa vôbec nejedná o "čistokrvných" rodičov, alebo ich majiteľ má len “na bezpapierový chov”  (väčšinou má sučka šteniatka každé háranie) a jemu samému ani nestáli za to, aby sa objavil trikrát v živote psa na nejakej klubovej výstave, čím by podmienky chovu splnil. Na Slovensku sú tieto podmienky skutočne veľmi jednoduché, pretože sa snažíme majiteľov hovawartov motivovať, aby sa stali chovateľmi.

Ďalšia vec je, že poznám veľa sklamaných ľudí, ktorí chceli psa len na dvor, časom prišli kynológii na chuť, ale s bezpapierákom nemôžu robiť skúšky, nemôžu ísť na výstavu a chovateľskou stanicou nazývajú spojenie dvoch jedincov, u ktorých nikto ani len netuší, čo z toho vyjde. Ako exteriérovo – tak povahovo, zdravotne už ani nehovorím.

"Chovateľov - množiteľov" netreba podporovať ani korunou, ich zvieratá sú často chované v otrasných podmienkach, často chovajú aj na súrodencoch, šteniatka sú neošetrené, začervované, zablšené. Pokiaľ sa nájdu odberatelia, vždy budú títo "chovatelia" psov množiť a tie, ktoré sa nepredajú končia v lepšom prípade v útulku, v horšom prípade sú utratené, pripadne končia v kamiónoch na cestách na smrť. Jediný spôsob, ako zabrániť tomuto javu, je od takýchto ľudí psov nekupovať.

Skutočného chovateľa vnímam ako človeka so vzťahom ku svojim zvieratám. Hrá sa s nimi, cvičí s nimi, venuje im čas. Zaujíma sa o ich zdravie a potreby a snaží sa tieto potreby uspokojiť. Taký človek sa ďalej vzdeláva, pri krytí si partnera pre sučku alebo psa starostlivo vyberá a vyberá si i majiteľov nových šteniatok.

O svoje zvieratá sa stará i po skončení ich chovnosti a neodchováva viac ako štyri vrhy na jednej sučke počas jej života.

Whole content of this site including pictures is subject to copyright. This site is optimised for Mozilla Firefox.